Projekt vymyslelo a v auguste minulého roku spustilo slovenské internetové kníhkupectvo www.martinus.sk (medzičasom však už otvorilo aj niekoľko kamenných predajní). Spolupracovalo pritom s veľkými slovenskými vydavateľstvami ako napr. IKAR či Slovart. Na svojej webstránke píšu, že ho vymysleli, pretože „majú radi knihy a majú radi zábavu. A chceli sa o to s nami podeliť“. V podstate ide o PR aktivitu, ktorá slúži nielen na propagáciu kníhkupectva a autorov samotných diel, ale aj o snahu zvýšiť povedomie o knihách a ich čítaní a urobiť z ich získavania dobrodružstvo.
Od 19. augusta 2010, kedy martinusáci vyložili prvú knižku, 1984 od G. Orwella na zastávku električiek v Bratislave, sa knihy rozbehli doslova do celého sveta. Na mape Knihobežníkovho webu uvidíte ako sa knižky doslova rozutekali do celého sveta. Najprv sa rozširovali po Slovensku, potom pomaly do Čiech alebo Rakúska. V súčasnosti lámu rekordy 4 knižky, ktoré dosiahli najväčšie vzdialenosti od Slovenska: USA, Namíbia, Južná Kórea a Austrália. A propos, všetky tieto údaje nájdete aj na profiloch jednotlivých kníh. Ku dnešným dňom štatistiky obsahujú približne 602 voľných kníh, 733 čítaných a 662 stratených exemplárov.
Knihobežníkovská knižka sa odlišuje od iných tým, že ju vždy musíte hľadať na verejnom priestranstve- kvetináč pred obchodným domom, pri vchode do jaskyne alebo na detskom ihrisku. Je viditeľne označená výraznou nálepkou, ktorá sa dá stiahnuť z webstránky. Po novom je totiž možné zapojiť do projektu aj vlastnú knižku, ktorú takto môžete poslať na cestu okolo sveta podobne ako trpaslíka z filmu Amélie z Montmartru. Každá kniha má vytvorený svoj profil, kde sa dá nájsť jej status, aktuálna poloha, zdravotný stav (t.j. či nie je poškodená), no a hlavne jej story, prípadne historky predošlých čitateľov. Proces čítania funguje tak, že potencionálny čitateľ knižku nájde, zaregistruje sa na webstránke a knižku prihlási pomocou jej ID čísla. Kniha sa tak stane čítanou. Používateľ napokon po prečítaní pridá ešte jej „životný“ príbeh (napr. ako ju našiel, čo s ňou zažil), odhlási ju so svojho konta na webe o opäť ju odnesie na nejaké verejné miesto, podľa svojho vlastného uváženia. Toto miesto samozrejme opíše aj na jej profile, dokonca niektorí zvyknú spresniť jej polohu pridanou fotografiou.
Keďže táto aktivita je úzko prepojená s aktualizáciou údajov na internete, kníhkupectvo Martinus používa aj štandardné internetové kanály na informovanie priaznivcov projektu: Facebookovú fanpage, Twitter, Martinusácky blog a v neposlednom rade YouTube kanál http://www.youtube.com/user/knihobeznik. Na ňom sú pridané videá rôznych slovenských autorov, ktorí sa rozhodli prepožičať svoje knihy a stať sa propagátormi projektu, napr . Daniel Hevier alebo Ľubomír Feldek.
Z teoretického hľadiska tento projekt ilustruje dva koncepty: produsage a ideu kolektívnej inteligencie. Pokiaľ ide o produsage, je síce pravda, že do projektu je zapojených približne 1285 užívateľov, ale ak si preklikáte profily niektorých kníh, zistíte, že len niekoľko najpopulárnejších má svoj profil skutočne pestrý, napr. profil medzi čitateľmi populárnej knihy Súmrak od Stephenie Meyer obsahuje takýto záznam:
„Knihu sme s Eli ziskali po tom ako sme ukecali nocneho straznika Medickej zahrady, aby nam odomkol a pustil hladat zabudnutu knihu /to uz ale vyzeralo, ze budeme musiet preliezat plot:)/. Knihu sme ale ponukli kamaratke, ktora zajtra leti do Sydney...“
Nie každá kniha má v zázname to, čo zrejme tvorcovia projektu čakali -zaujímavé a dynamické čítanie o tom, kde všade knižka bola a pod. Tak ako Axel Bruns píše v knihe Blogs, Wikipedia, Second Life and Beyond, v rámci produsage a očakávaného kreatívneho prínosu užívateľov sa na knihobežníkovskom webe produkuje množstvo nezaujímavých vecí. Zväčša záznam obsahuje dojmy čitateľov z kníh, prípadne dojem z miesta, kde knižku našli. Všetko len v pár vetách, takže žiadne literárne cvičenia o živote knižky sa nekonajú. V konečnom dôsledku tak idea samotného projektu prebíja svojou invenciou a zaujímavosťou vklad zo strany prispievateľov. Je možné, že celý Knihobežník niektorí užívatelia, ktorí nepridajú ani jeden príbeh knihy ale zato majú vysoké počty prečítaných kníh, berú ako lacný spôsob ako sa dostať ku knižke. Taktiež je otázkou ako toto konanie vnímajú ostatní užívatelia a či tieto preteky o počet prečítaných kníh „uznávajú“ aspoň v rámci komunity. Každopádne, opäť ako píše Bruns, je tento projekt kontinuálnym procesom (minimálne dokiaľ ho Martinus neukončí) a je ešte stále šanca, že si v budúcnosti pri preklikávaní profilov kníh prečítame niečo netypické, zaujímavé. Len treba hľadať.
A propos, ďalšou ideou, ktorú tu môžeme vidieť, je predstava Pierra Lévyho o deteritorializácii v rámci kolektívnej inteligencie. V tomto prípade je zhmotnená v knihách. Tie už nie sú majetkom jedného človeka či inštitúcie, voľne kolujú v rámci niekoľkých štátov, čím „odovzdávajú“ svoj príbehy ďalším a ďalším čitateľom. Samozrejme, nie je to presne to, o čom hovorí Lévy, a síce tok znalostí či ľudskej práce, ale stále je to istý tok informácií a predovšetkým zábavy. Už som spomínala, že ide o PR aktivitu kníhkupectva, v mediách však nevyvolala až taký veľký ohlas (v tlači a na internete sa objavilo niekoľko článkov). Vôbec celý tento projekt si nekladie za cieľ lámať rekordy, ale skôr pobaviť, priblížiť knihy verejnosti iným spôsobom. A to sa mu vlastne, aj keď v malom, darí.
Ivana Mesiariková
No comments:
Post a Comment